Mestský ústav ochrany pamiatok v Bratislave - vedecká inštitúcia

Zaujímavo riešený náhrobník architektonického typu.
Na podstavci imitujúcom skalné bralo je nika lemovaná na bokoch stĺpmi, ktoré nesú vysoký štít. Zadná plocha niky slúži ako nápisová doska. Svojou architektúrou je ojedinelým náhrobníkom na ploche cintorína.

Náhrobník má podobu jednoduchej stély v strede s nápisovou doskou zužujúcou sa smerom hore. Náhrobník vymedzuje profilovaný rám, v hornej časti nad nápisovou doskou je rám konkávno – konvexne tvarovaný. Anton Strehlen bol od roku 1873 v Dóme svätého Martina spevákom a organistom, medzi rokmi 1879 – 1906 viedol Bratislavský spevácky spolok a v rokoch 1901 – 1905 dirigoval Cirkevný hudobný spolok.

Oba náhrobníky nesú výrazné znaky expresívnosti. Sú riešené v podobe štylizovaného rozoklaného brala v strede s nápisovou doskou nad ktorou je busta Kristovej hlavy. Spodnú časť brala zdobia akantové listy. Na boku brala je plocha pre podstavec svietnika.
Oba náhrobky sú svojím expresívnym poňatím ojedinelými umelecky riešenými náhrobníkmi na ploche cintorína.

Oba náhrobníky nesú výrazné znaky expresívnosti. Sú riešené v podobe štylizovaného rozoklaného brala v strede s nápisovou doskou nad ktorou je busta Kristovej hlavy. Spodnú časť brala zdobia akantové listy. Na boku brala je plocha pre podstavec svietnika.
Oba náhrobky sú svojím expresívnym poňatím ojedinelými umelecky riešenými náhrobníkmi na ploche cintorína.

Hrob 1. prezidenta samostatnej Slovenskej republiky Michala Kováča, slovenského bankára a politika tvorí jednoduchá kamenná platňa.

Náhrobník jednoduchého obeliskového tvaru.
Karol Nečesálek bol kňazom, publicistom a botanikom. Písal pod pseudonymom Michal Šaštínsky. Pôsobil v Uníne a v Borskom Sv. Mikuláši. Od roku 1926 bol apoštolským protonotárom, kanonikom trnavskej kapituly, vikárom, monsignorom a diecéznym škôldozorcom so sídlom v Bratislave.

Klasicistický zaujímavo riešený náhrobník. Na opakovane ustúpenom sokli je hranolová doska vpredu s nápismi ( dnes nečitateľnými ). Je ukončená rímsou. Nadstavec má v strede niku, v ktorej je urna prekrytá šatkou. Nadstavec ukončuje štít, ktorého strana je zatočená na bokoch do volút. V tympanóne je veniec, kríž v nadstavci chýba.

Sochársky náhrobník dvoch postáv, ženy a mladého muža ktorých telá vyrastajú z kamennej hmoty na ktorej sú plasticky stvárnené vetvy a kvet orgovánu. Polopostava ženy sa skláňa k mladému mužovi k bozku.

Náhrobník z čierneho mramoru.
Dole podstavec, sokel, s nápismi mien zosnulých. Po stranách sokla sú podstavce pre lampáše. Náhrobná doska po stranách s piliermi je hore zdobená rastlinným motívom, nad menami mŕtvych je vyrytý rodový erb. Nadstavec na bokoch konvexne tvarovaný v strede s krížom. Autorom tohto elegantného náhrobku je kamenár Mahr.

Zaujímavo riešený náhrobník s kubistickými znakmi. Šírkovo komponovaný náhrobník má v spodnej časti podstavec ktorého ľavá soklová časť presahuje náhrobníkovú dosku. Náhrobníková doska sa smerom hore rozširuje, vpredu jej plochu vypĺňajú nápisy. Doska je zhora prekrytá hranolovým nadstavcom, ktorý ju na okrajoch presahuje. Vpredu je na nadstavci vyrytý kríž. Náhrobník je z dielne kamenára Mahr a dokladá slohovú pestrosť jeho kamenárskych výrobkov.

Rodina Manderla otvorila v roku 1915 na Námestí SNP továreň na mäsové výrobky. V roku 1935 dali postaviť na Námestí SNP obchodný výškový dom zvaný Manderlák podľa projektu architektov Christiana Ludwiga, Emericha Spitzera a Augustína Danielisa. Rudolf Manderla sa inšpiroval budovou jatiek v Chicagu. Bola prvou obývateľnou výškovou budovou na Slovensku, dosahuje výšku 45 metrov. Stavbu realizovala stavebná firma Alexandra Feiglera a miestna pobočka viedenskej stavebnej spoločnosti Pittel&Brausewetter. Postavili vežiak, ktorý mal na svoju dobu neuveriteľných jedenásť poschodí, vyzývavo stojaci na štyroch pevných stĺpoch.

Hrobové miesto hodnotné predovšetkým dotvorením kováčskou prácou. Náhrobok je kamenná platňa v strede s okrúhlou kovovou nádobou na kvetiny zdobenou esíčkami a rozetami. Kovová ohrada hrobového miesta je bohato zdobená, čerpajúca z barokových ornamentálnych prvkov. Náhrobník tvorí pylón ktorého predná strana zároveň slúži ako nápisová doska. Autorom architektúry hrobu je bratislavská firma Mahr.

Zaujímavo riešený náhrobník v podobe kovovej platne, náhrobok chýba.
V ráme, ktorý vypĺňa rad esíčok, je kovová platňa s menami zosnulých. Ide o ojedinele riešený náhrobník, resp. jeho zachovanú časť.

V 60-tych rokoch 18.st. bol Johann Wolfgang von Kempelen v rámci tereziánskej prestavby Bratislavského hradu poverený vyriešiť problém s pitnou vodou v objekte paláca. Hradná studňa, situovaná na nádvorí paláca vyschla a bolo potrebné nájsť iné riešenie. Kempelen sa rozhodol nekopírovať staré postupy (vybudovanie novej studne na hrade), ale priniesol novú koncepciu, spočívajúcu vo vybudovaní studne v Podhradí, kde bolo vody dosť. Nad dolnou studňou vybudoval polygonálny objekt (Brunnmaschinhaus), do ktorého umiestnil výtlačné čerpadlo poháňané konskou silou. Vodovodné drevené potrubie dal umiestniť do murovanej podzemnej chodbičky, opatrenej tehlovou klenbou. Chodbička vyúsťovala do cisterny v blízkosti Korunnej veže.

Janko Matúška zložil svoju známu pieseň v dome, ktorý bol situovaný na Jozefskej ulici. Jozef Podhradský spomína, že Matúška býval v treťom dome od profesora Palkoviča. Dom bol v 2.polovici 20.storočia zbúraný a na jeho mieste bol v 90-tych rokoch postavený nový dom s č.9.

Profesor Juraj Palkovič bol významným slovenským novinárom a pedagógom. Do domu č.892 na Jozefskej ulici sa nasťahoval v roku 1830. Býval v ňom 20 rokov až do svojej smrti v r. 1850. V tomto dome bola aj redakcia časopisu Tatranka, v ktorej určitú dobu pôsobil aj Ľudovít Štúr.

Zemské vojenské velenie rozhodlo na konci roku 1932 o vybudovaní opevneného predpolia Bratislavy na petržalskej strane Dunaja. Línia opevnených objektov sa mala tiahnuť od nábrežia Dunaja v Pečenskom lese cez Kapitulské pole k vojenskému cintorínu na Kopčianskej ceste a pokračovať pozdĺž dunajského ramena na Betliarskej ulici až k dunajskému ostrovu oproti Slovnaftu. Prvá etapa prác sa uskutočnila v rokoch 1933 až 35 a podľa vtedajšieho zemského vojenského veliteľa generála Šnejdárka sa tomuto opevneniu zvyklo hovoriť „šnejdárkova línia“. Patrili do nej objekty BS-5a, BS-5b, BS-6, BS-7, BS-9, BS-10, BS-11, BS-12 a BS-14 (podľa neskoršieho značenia).

V rokoch 1939- 45 patrilo územie Petržalky do Nemeckej ríše. Pred koncom vojny sa nemecká armáda pripravovala na ofenzívu Červenej armády a v rámci týchto príprav vzniklo v rokoch 1944- 45 niekoľko protitankových stien. Každá takáto stena slúžila ako ochranný štít pre posádku protitankového kanónu.

Predmetný typ zemného valu predstavuje predsunutú pozíciu delostreleckého opevnenia z čias napoleonského útoku na Pressburg v roku 1809. Rakúska cisárska armáda pod velením generála Bianchiho vtedy opevňovala pravobrežné predpolie mesta v snahe zabrániť francúzskej armáde priamozaútočiť na mesto. Jadro opevneného predpolia tvoril val okolo Auparku (sad J.Kráľa), ktorý bol chránený ďalšou líniou valu medzi pečenským a rusoveckým ramenom Dunaja a niekoľkými predsunutými delostreleckými postaveniami. Predmetný val je pozostatkom takéhoto predsunutého opevnenia a jedná sa pravdepodobne o posledný zvyšok tohto typu opevnenia z roku 1809.

Všetko dobré v 2018!